O fotení

Nedávno som sa vrátil k nášmu staršiemu článku o srnčej ruji z roku 2010. Bolo pre mňa fascinujúce zaspomínať si na tie časy, kedy som ešte nemusel v živote riešiť skoro nič okrem fotenia. Samozrejme, odvtedy sa veľa vecí zmenilo, ale jedna vec ostala nezmenená. Nadšenie pre fotenie srnčej ruje.


Bol koniec zimy, sneh sa v nižších oblastiach už roztopil a odkryl tak polia, ktoré poskytovali potravu pre zver. Tak, ako každý víkend, sme sa aj v toto sobotné ráno rozhodli ísť s bratom fotiť. Vytipovali sme si miesto na kraji repkového poľa kadiaľ sa ráno zvykla vracať srnčia zver z pastvy. Podľa predpovede počasia sme mali mať dobrý vietor a jasnú oblohu - ideálne podmienky na fotenie.


V posledných rokoch sa medzi fotografmi prírody vedú vášnivé diskusie o hodnote fotiek zvierat chovaných v zajatí. Názory rozdeľujú fotografov na dva hlavné tábory. Na jednej strane stoja tí, čo pokladajú fotku divého zvieraťa za rovnako hodnotnú ako fotku zvieraťa ochočeného. Oproti nim stoja fotografi, pre ktorých sú okolnosti vzniku fotky podstatnejšie a nepozerajú sa len na výslednú fotografiu. Na ktorej strane stojíme my?


Vlky boli pre nás odjakživa tajomnými a záhadnými stvoreniami. Ich spôsob života nás priťahoval, no na druhej strane sme vedeli, že stretnúť ich vo voľnej prírode je s našimi možnosťami takmer nemožné. V okolí Bratislavy totiž nežijú a širší okruh bol pre nás vzhľadom na náš vek nedostupný. Až v posledných rokoch, kedy sa naše možnosti na cestovanie zlepšili, sme začali pomýšľať na vysnívané stretnutie s Duchmi lesa.


... Kubko Mrocek je práve žiakom 6. triedy na základnej škole. Je celkom obyčajným chlapcom. Baví ho kresliť. Cíti však, že nie je úplne ako ostatní jeho kamaráti. Čas trávi rád aj sám, často premýšľa. S ostatnými si však veľmi dobre rozumie, dobre s nimi vychádza, je kamarátsky. Jeho brat, Filip, je o necelé dva roky mladší. Povahou sa od neho líši vo viacerých aspektoch. Na rozdiel od svojho staršieho brata, ktorý mu je takmer vo všetkom vzorom, je to malý nezbedník. Stále živý, neposedný. Títo mladí chlapci nemajú skoro nikdy nič na práci.


S príchodom nového roku prichádza aj hodnotenie toho starého. Takže sme sa rozhodli trochu sa pozrieť spať a zhrnúť si, čo sa nám v minulom roku podarilo a čo naopak potrebuje zlepšnie. Môžme povedať, že sa nám podarilo nafotiť o niečo viac ako polovicu toho čo sme mali na rok 2012 naplánované a popri tom ešte niečo navyše, čo bolo snáď iba v snoch.


V prvej dekáde októbra začína zver malokarpatského lesa ožívať a je v pohybe. Začína totiž danielia ruja. Daniel škvrnitý (Dama dama) je cicavec, párnokopytník, ktorého možno pomerne ľahko v lese spoznať. Samcom rastú parohy, ktoré svojím tvarom pripomínajú tvar lopaty. Pomerne známym znakom sú aj biele bodky na jeho tele. Samozrejme, nie všetky jedince ich majú rovnako výrazné a viditeľné. Samičky daniela, danielky, a mladé danielčatá bývajú zvyčajne svetlejšie, sýtejšie a oranžovejšie ako samce. Dobre viditeľný je aj dosť dlhý "chvostík" v zadnej časti tela.


Keď som sa nedávno vydal pozrieť na nové miesta na fotenie, potešil ma nález krásneho zákutia, kam za potravou lietali okrem iného aj volavky biele. Tie zatiaľ môjmu objektívu unikali, tak som sa to rozhodol zmeniť. Ako obvykle, ani tieto fotky neboli zadarmo, ale chvíle v prítomnosti týchto elegantných vtákov kompenzujú všetku námahu.


Predchádzajúci víkend som strávil v našich najvyšších horách, pôvodný plán bol fotografovať podhorskú krajinu. Ale ako to už v živote chodí, skoro nikdy sa nedeje to, čo si naplánujeme. A to sa stalo aj mne. Namiesto fotenia horských potôčikov a krásnych výhľadov do dolín som fotil zavalitého zástupcu fauny - Medveďa hnedého. Náhodné stretnutie s mladým medveďom mi zdvihlo hladinu adrenalínu v krvi a fotenie sa mohlo začať.


Po úspešnom začiatku hniezdenia včelárikov som sa po nejakom čase rozhodol ísť ich skontrolovať. Včeláriky kŕmia mladé, takže sa im darí a niečo sa zadarilo aj mne :)