Autor: Jakub Mrocek , Kategória: O fotení, Aktualizované: 04.01.2016 16:13

Ako sme fotili svorku vlkov

Vlky boli pre nás odjakživa tajomnými a záhadnými stvoreniami. Ich spôsob života nás priťahoval, no na druhej strane sme vedeli, že stretnúť ich vo voľnej prírode je s našimi možnosťami takmer nemožné. V okolí Bratislavy totiž nežijú a širší okruh bol pre nás vzhľadom na náš vek nedostupný. Až v posledných rokoch, kedy sa naše možnosti na cestovanie zlepšili, sme začali pomýšľať na vysnívané stretnutie s Duchmi lesa.

Koncom leta sme sa náhle rozhodli vycestovať ďaleko od domova, za východné hranice Slovenska. Cieľom našej výpravy bola vrcholiaca jelenia ruja. Veci sme mali zbalené veľmi rýchlo a proti noci sme sa vydali na dlhú cestu. Náš plán bol jasný – doraziť na miesto ešte pred svitaním. V šoférovaní sme sa striedali a tak nám cesta ubehla rýchlo. Pred štvrtou ráno sme odstavili auto a hneď sme vedeli, že jelenia ruja, azda najkrajšie lesné divadlo, je v plnom prúde. Poháňaní predstavou nádherných zážitkov sme uháňali náročným terénom. Ťažké batohy plné jedla, spacákov, oblečenia a ďalších vecí potrebných na prežitie niekoľko dní v divočine sme na chrbte ani nevnímali. Keď sa začalo rozvidnievať, našu pozornosť zaujala lesná cesta plná stôp. Medzi nimi sme okrem stôp jeleňov našli aj niekoľko vlčích paciek. Neverili sme tomu, čo vidíme, no do našich predstáv okamžite vstúpili výjavy zo života vlkov a od toho momentu sme snívali o jedinom – vidieť vlka aspoň na chvíľu.

Prvá noc bola pomerne pokojná, sem tam sa ozval jeleň a svojim mohutným hlasom dával všetkým na známosť, kto je tam pánom. Po celodennom chodení a pozorovaní prírody na druhý deň však nič ani len nenasvedčovalo tomu, že by sme mohli vlky stretnúť. Sú to veľmi opatrné zvieratá. Po ďalšej noci bolo však všetko inak. Do nového dňa nás privítalo chladné ráno. Príroda na nás prehovárala a odvšadiaľ sme cítili život. Po dvoch nociach strávených v divočine sa nám konečne na tretí deň príroda odvďačila tou najkrajšou odmenou. Na protiľahlom brehu rieky sa zrazu v tráve čosi pohlo. Bolo to menšie ako jeleň a sfarbením to pripomínalo srnčiu zver v zimnej srsti. Na prvý pohľad sme nevedeli, čo to je. Keď k záhadnému tvorovi vyskočili z trávy ďalšie, podobné, vedeli sme zrazu úplne presne, s kým máme do činenia. Naše oči neverili tomu, čo vidia, ruky pochybovali o tom, že fotia naozaj vlka. Pred nami sa behom pár sekúnd objavila celá svorka divých vlkov! Prešli popred nás a absolútne nerušení našou prítomnosťou po asi dvoch minútach opäť bez stopy zmizli pod tajomným plášťom prírody. Podarilo sa nám odfotiť niekoľko záberov, no najkrajší nám ostal v srdci. Po splnení sna sme domov šťastnejší odchádzať už ani nemohli...

Vlk dravý (Canis lupus)