Autor: Filip Mrocek , Kategória: O fotení, Aktualizované: 10.01.2016 11:57

Fotky „divej“ zveri – akú majú vlastne hodnotu?

V posledných rokoch sa medzi fotografmi prírody vedú vášnivé diskusie o hodnote fotiek zvierat chovaných v zajatí. Názory rozdeľujú fotografov na dva hlavné tábory. Na jednej strane stoja tí, čo pokladajú fotku divého zvieraťa za rovnako hodnotnú ako fotku zvieraťa ochočeného. Oproti nim stoja fotografi, pre ktorých sú okolnosti vzniku fotky podstatnejšie a nepozerajú sa len na výslednú fotografiu. Obe skupiny majú tú svoju pravdu. Na ktorej strane stojíme my?

Každý, kto sa pohybuje v prírode vie, že odfotiť „obyčajnú srnku“ hoci aj na 100 metrov nie je vždy jednoduché, nehovoriac o peknom prostredí, dobrom svetle či zaujímavom momente. Odfotiť myšiaka sediaceho na konári a to ešte aj v dobrom svetle si vyžaduje hodiny a dni príprav a čakania. Fotograf pri tom musí čeliť okrem iného mrazu alebo hustému sneženiu. No a odfotiť napríklad letovku sokola v zapadajúcom svetle s korisťou v zobáku vo voľnej prírode, je pre väčšinu fotografov divej prírody len snom. A tým snom často aj zostane. Avšak pri fotení sokolnícky vedených dravcov je situácia iná. Aj takéto náročné snímky sa dajú urobiť doslova za zlomok námahy voči nafoteniu tej istej fotky vo voľnej prírode. Na výslednej fotografii to potom bežný divák vôbec nerozozná. Aký je teda rozdiel vo fotení zvierat vo voľnej prírode a fotení zvierat chovaných v zajatí? Ak ste aj fotenie zveri nikdy neskúsili, viete si asi predstaviť, že ten rozdiel je obrovský.

Odfotiť túto diviačicu v obore nám trvalo asi 30 minút. Je to jediná fotka z obory, ktorú na našom webe nájdete.

Odfotiť tohto kančeka vo voľnej prírode si vyžadovalo niekoľko mesiacov pravidelného  navštevovania lesa na miestach, kde má zver kľud a diviaky tam chodia aj za svetla.

5 rozdielov medzi fotením wildlife a fotením „wildlife“

1. Zvieratá žijúce vo voľnej prírode sú plaché.

Ich úniková vzdialenosť je často aj niekoľko sto metrov a dostať sa k nim „na dostrel“ foťáku je niekedy takmer nemožné. V obore alebo na inom mieste, kde sú zvieratá zvyknuté na prítomnosť človeka, sa takýmto problémom až tak veľmi zaoberať nemusíte. Zvieratá sú menej plaché, na zvuk uzávierky nereagujú a človeka sa boja oveľa menej.

Stačí jeden neopatrný pohyb, jemný zvuk navyše, alebo len zlý vietor a je

2. Vo voľnosti neexistuje žiadna záruka toho, že zviera vôbec uvidíte.

Častý jav pri fotení divých zvierat je ten, že k foteniu vlastne ani nepríde. Očakávané zviera sa skrátka vôbec neukáže. Mnohokrát aj po hodinách čakania strávených na miestach, kde je dobrý predpoklad výskytu zvierat, premrznutí až do kostí odchádzame vyčerpaní domov s tým, že sme nevideli “ani chlp”. Pri fotení v oplotenom lese, kde sa s istotou nachádza niekoľko desiatok danielov či jeleňov, ktoré nemajú kam ujsť, sa stane niečo podobné len veľmi ťažko.

Po hodinách čakania sme odfotili...trávu na kopci.

3. Na fotenie zvieraťa v divej prírode je potrebné fotografovaný druh skutočne poznať.

Zviera chované v zajatí prichádza o schopnosť využívať svoje, inak takmer dokonalé, zmysly. Skrátka ich nepotrebuje na prežitie a ani na zisk potravy. Pri fotení takéhoto „ohlupnutého“ zvieraťa nepotrebujete vedieť veľa o jeho správaní či o jeho zvykoch alebo o jeho lepšie či horšie vyvinutých zmysloch. Rys vo voľnosti dokáže zacítiť svoju korisť aj na veľmi veľkú vzdialenosť. Vlky sú tak opatrné, že po ľudskej stope prejdú len ak je to naozaj nevyhnutné, ale radšej ju z ďaleka obídu. Pri fotení v ZOO či na workshope so zvieratami chovanými v zajatí však vyhrievajúci sa lenivý rys ani nevie, ako by mala jeho korisť vyzerať a pach človeka mu vôbec nevadí... V divočine sa toto povedať rozhodne nedá.

Skryť sa pred ostrým zrakom dravcov, aby sme mohli zachytiť momenty z ich života bolo náročné.

4. Zachytiť zaujímavý moment zvieraťa vo voľnosti si vyžaduje hodiny čakania.

Príroda nepočúva na slovo, ako je tomu napríklad pri fotení sokolnícky vedených dravcov. Samozrejme, ani tie nepočúvaju na slovo, ale človek má k dispozíci silné nástroje motivácie, ako ich presvedčiť k spolupráci. Ak sa vám aj podarí s dávkou šťastia a uplatnením skúseností nájsť niekde v prírode sediaceho dravca, ktorý čaká na svoju korisť, nielenže ťažko uniknete jeho zraku, ale navyše si ani nevyberiete, či svoj útok na hraboša zaháji alebo nie. Možno bude na strome čakať hodiny a vy ani raz nestlačíte spúšť.

Rybárik je pri pristávaní v tej správnej pozíci len zlomok sekundy. Vystihnúť tento moment nám trvalo nikoľko desiatok hodín čakania  a vyžadovalo si veľa pokusov.

5. Na fotenie zvierat v prírode treba prekonať nie len ju, ale aj seba samého.

Skoré vstávanie, hodiny v mraze, premočený do poslednej nitky, v blate alebo vo vysokej tráve až po uši, s otravným hmyzom, alebo naopak prelomený ľad a mokrá noha po zvyšok dňa...aj toto sú zážitky z potuliek prírodou, ktoré nemusia byť príjemné každému. Na pochopenie správania sa zvierat, sú však často nevyhnutné. Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Neznamená to, že pri fotení skrotených zvierat sa človek nenarobí, predsa len, nie sú to domáci miláčikovia. Námaha potrebná na vznik záberu je však podstatne nižsia ako pri fotení zvierat v divočine.

Niekoľko dní a nocí v mraze si vyžaduje riadnu dávku odhodlania.

Na záver

Podľa nás sa hodnota fotky urobenej po niekoľkých dňoch strávených v lese, ktorým predchádzali hodiny študovania a pozorovania zvykov a správania sa fotografovaného druhu, nedá porovnať s hodnotou „cvaku“ z workshopu či z obory. Za každou fotkou sa skrýva príbeh jej vzniku, jej atmosféra a dojmy z pobytu v prírode. Práve tieto kvality pridávajú fotke na hodnote, ba priam ju až tvoria. Pre nás je fotka samotná len akoby špičkou na vrchole ľadovca, zakončením krásnych okamihov a spomienkou na neopakovateľné prírodné divadlo. Hodnota fotky bez príbehu sa nedá porovnať s hodnotou fotky, ktorá vznikla postupnou, často namáhavou a zložitou prípravou vo voľnej prírode. Samotnému fotografovi totiž ostane oveľa silnejší zážitok, ak záber zachytil vo voľnej prírode. Jeho dielo tak dostane unikátnu hodnotu, ktorá sa vždy prejaví aj na výslednej podobe fotky.

Podmienky pri fotení zvierat v zajatí sú podstatne jednoduchšie, s tým bude asi väčšina súhlasiť. Pre nezainteresovaného diváka však môže byť fotka krotkého zvieraťa oveľa pútavejšia a zaujímavejšia. Nemožno ju však porovnať s fotkou, ktorá vznikla naozaj v divej prírode. Často sa, žiaľ, stretávame s fotografiami, ktoré vznikli “cvaknutím” ochočených zvierat, no vydávajú sa za “wildlife” fotografie, teda fotografie divej prírody. Divák ich nedokáže rozlíšiť a je tak často klamaný zo strany autora. Ak ide o fotografiu z workshopu alebo z obory, tak by mal autor, pre jasnosť a úplnosť, viditeľne uviesť, že nejde o divo žijúce zviera. Predíde sa tak zavádzaniu nič netušiaceho diváka, ktorý hodnotu takej fotky inak len veľmi ťažko vyhodnotí.

Aký je Váš názor na spôsob vzniku fotky? Myslíte si, že každá fotka má rovnakú hodnotu? Prečo by podľa Vás mal/nemal autor pri fotkách zvierat chovaných v zajatí uvádzať, že nejde o fotku z divej prírody? Podeľte sa s nami o svoj názor v komentároch!