O fotení

Sysle nie je ľahké zbadať. Majú veľmi ostrý zrak a sfarbením splývajú s okolím. Keď jeden zbadá potenciálnu hrozbu tichým písknutím varuje ostatných a všetky v okamihu zmiznú v norách. Raz to ale jeden nestihol a ja som si ho všimol. Keď už som vedel kde hľadať, nebol až taký problém nájsť podzemné nory, v ktorých sa skrývajú a pustiť sa do fotenia.


Máj je lásky čas a platí to aj pre včaláriky. Tie sa po návrate z Afrických zimovísk snažia o zachovanie rodu. Hniezdia v kolmých pieskových alebo ílových stenách. Pred tým, ako na koniec vykopanej chodbičky v zemi samička nakladie vajíčka, sa často pári so samčekom. A práve tento moment som chcel zachytiť.


O lokalite kde sa vyskytujú Kulíky riečne som vedel už z minulých rokov, tak som sa tam pár krát zastavil a kulíky ma nesklamali. Pri hľadaní potravy sa nenechali rušiť, ale zatiaľ čo im voda nerobila žiaden problém mne už trochu áno. Takmer pri každej návšteve lokality som sa namočil. Či už pri snahe mať na zábere lepšie pozadie, alebo dostať sa na atraktívnejšie miesto. A aj keď bolo počasie už relatívne teplé, po nejakej tej hodinke strávenej v mokrom oblečení alebo priamo vo vode si ku mne zima cestu našla. Všetko som ale nakoniec prežil viac-menej zdravý...


Koncom leta 2011 nás napadlo, že by sa v zime dalo fotiť sýkorky na krmítku. Táto myšlienka a dostatok času sa stali motorom nového fotoprojektu. Mali sme vytipovanú jednu lokalitu, a tak sme hneď vyrazili na prieskum. Netrvalo dlho, a našli sme vhodné miesto. Pred nami však stálo ešte veľa roboty. Nové miesto bolo treba upraviť tak, aby zodpovedalo našim predstavám. Taktiež bolo potrebné postaviť kryt, aby sa vtáčky nebáli. Základom sa stali štyri nosníky, zakopané asi 25 centimetrov v zemi. Na ne sme potom pomocou šróbov, klincov a špagátu pripevňovali ďalšie palice...


Začiatok roku som strávil v nemocnici. Nie je to ideálny štart do nového roku, ale aspoň som mal čas si premyslieť čo a ako v najbližšej dobe fotiť. Jedna z vecí ktorá ma lákala bolo fotenie dravcov na vnadisku. Takému foteniu predchádza množstvo príprav. Treba vybrať miesto, postaviť kryt, naučiť dravce tam chodiť a nakoniec vyčkať nejakú tu fotku. Rany po operácii sa mi hojili celkom dobre, tak sme neváhali a vyrazili stavať kryt na vytipované miesto. Neskôr nasledovalo nosenie mäsitých zvyškov na prilákanie dravcov.


Asi polovicu letných prázdnin sme strávili na dedine neďaleko Púchova. Pravidelne sme chodili fotiť na okolité lúky, najmä srnčiu zver. Raz sme si sadli na kraj neveľkej lúčky. Po nejakom čase sme zbadali líšku, ako sedí oproti nám, na druhej strane lúky. Dlho nič nerobila, iba si tam spokojne sedela. Potom vyšla aj druhá líška. Pokúšali sa nájsť si nejakú potravu na lúke a pri tom sa jedna dostala asi na 25m k nám. Boli sme veľmi radi že sme stretli tieto prefíkané lesné stvorenia. Predpokladali sme že by líščatá mohli chodiť na to miesto pravidelne. Bolo nám jasné kam pôjdeme na druhý deň. Večer sme si sadli na to isté miesto, a čakali či sa líšky znovu ukážu. Našťastie nás nesklamali a dokonca sa odvážili prísť ešte bližšie.


Od začiatku letných prázdnin sme boli na dedine pri Púchove, kde má naša stará mama dom. Tam sme spoznávali okolie a tešili sa na blížiacu sa srnčiu ruju. Keďže je to vyššie položená oblasť, ako okoloie Bratislavy, kde fotíme väčšinou, aj srnčia ruja tu prebieha neskôr. Koncom júla sme videli prvý rujný pár,a už to vyzeralo tak že srnčia ruja vypukne naplno...