Autor: Jakub Mrocek , Kategória: O fotení, Aktualizované: 09.01.2012 12:49

Srnčia ruja 2010

Srnčia ruja 2010

Od začiatku letných prázdnin sme boli na dedine pri Púchove, kde má naša stará mama dom. Tam sme spoznávali okolie a tešili sa na blížiacu sa srnčiu ruju. Keďže je to vyššie položená oblasť, ako okolie Bratislavy, kde fotíme väčšinou, aj srnčia ruja tu prebieha neskôr. Koncom júla sme videli prvý rujný pár, a už to vyzeralo tak že srnčia ruja vypukne naplno. Vtedy sme ale museli túto oblasť opustiť, lebo sme mali dohodnutú návštevu u uja v Prahe. Práve náš ujo, poľovník, nás k prírode priviedol. Tam sme s ním chodili na lovy a ruja už bežala. Odtiaľ je aj prvý privábený srnec v tomto roku.

4. august, večer. ČR

Prišli sme ku poľovníkovi, v koho revíri mal ujo uloviť srnca. Po milom uvítaní sme vyrazili do revíru. Uja sme s prianím úspešného lovu vysadili na jeho mieste, a my s poľovníkom sme pokračovali ďalej. O chvíľu sme boli na kraji "nášho" poľa. Tam sme nechali auto a prešli sme popri lese k nízkemu posedu v strome. Tam nás poľovník nechal a on pokračoval ešte ďalej. Sadli sme si ku stromu pod posed, aby sme mali dobrý uhol a čakali sme čo sa bude diať. Pred nami sa rozkladalo v celku malé pole pokryté strniskom obklopené zalesneným stúpajúcim svahom. Nič nevychádzalo a svetla začalo ubúdať. Keďže sme nemali zo sebou statívy, iba monopody, rozhodli sme sa vyjsť na posed, kde by sme sa mohli pevnejšie oprieť a zabrániť tak rozhýbaniu fotky. Krátko pred 20:45 vyšiel z lesa mladý srnec vo vzdialenosti asi 80m.

Dlho sme nečakali a rozhodli sme sa skúsiť srnca privábiť. Ten sa po pár písknutiach na chvíľu pozrel našim smerom, a vyrazil behom k nám. Svetla bolo už veľmi málo a fotilo sa ťažko. Srnec pribehol asi na 30 metrov ale keď si všimol zaparkované auto na kraji poľa, zľakol sa a odskočil.

7. august, ráno. ČR

Po neúspešnom rannom love s ujom sme sa išli trochu porozhliadnuť po okolí. Počasie nebolo moc dobré, popŕchalo. Prešli sme cez pole s ešte nepokoseným obilím a prišli sme sa lúčku s ďatelinou. Miesto sa nám zdalo vhodné na vábenie a tak sme sa to rozhodli vyskúšať. Usadili sme sa na kraji lesíka a po chvíli sa okolím už niesli zvuky srnčej vábničky. Takmer okamžite sa na obzore objavil kus srnčej zveri. Bol od nás asi 200m. Pri prvom pohľade sme si mysleli že je to srna.

Pár ďalších písknutí a kus bežal miernym oblúkom smerom k nám. Vbehol do obilia, ktorým sme sa pred chvíľou predierali my a stále sa približoval. To už sme videli že to nie je srna ale mladý srnec.

Srnec pribehol až ku kraju obilia a zastal asi 40m od nás. Pomaly šiel po jeho okraji, ale nechcelo sa mu vyjsť do voľného priestoru, čo by nám vyhovovalo, aby bol ďalej od pozadia.

Za chvíľu nám chytil vietor a odskočil.

12. augusta, ráno. SR, Okolie BA

Keď sme sa po viac ako mesiaci vrátili domov chceli sme ísť zistiť ako to v našej obľúbenej oblasti vyzerá. Pre ranný fotolov sme si vybrali pole na ktorom sme na jar vídavali dosť veľa srncov. Chodil tam aj srnec, ktorého sme pomenovali Kališnik. Pozorovali sme ho ešte keď mu parožie pokrývalo lyko aj neskôr keď ho vytĺkal. Skrátka tento srnec nám prirástol k srdcu. Na mieste nás čakalo sklamanie. Na poli nebolo obilné strnisko, ako sme predpokladali, ale bolo už poorané. Preto sme tam nečakali moc veľkú prítomnosť zvere. Usadili sme sa na kraji poľa a čakali na svetlo. Po nejakom čase sa v dosť veľkej diaľke objavila srna. Po krátkom pozorovaní sme zistili že ide smerom k nám, a tak sme s očakávaním dúfali že sa priblíži čo najviac. Prešla celé veľké pole, a prišla rovno k nám.

Mali sme obrovské šťastie, že sa rozhodla zájsť do lesa práve v mieste kde sme sedeli my. Po tejto príhode sme sa rozhodli skúsiť šťastie šúlaním. Išli sme pomaly po kraji lesa keď z neho zrazu vyrazila srna. Pri prudkom štarte stratila rovnováhu a pri doskoku mala problémy so stabilitou. Vyzeralo to že spadne, nakoniec to však ustála a pokračovala v behu. Za ňou sa vyrútil aj srnec. Keď sme ho zbadali srdce nám podskočilo. Bol to on, náš kamarát z jari, Kališnik. Meno dostal podľa tvaru jeho parožia, ktoré pripomínalo kalich. Kališnik o nás našťastie nevedel a nechcel aby mu jeho rujná družka utiekla moc ďaleko. Preto ju obehol a zabránil jej v ďalšom bezhlavom úniku. Chvíľu sa naháňali v typických rujných kruhoch. Srna začala spomaľovať a nakoniec zastala úplne. To bolo znamením pre Kališnika, že prišla ta pravá chvíľa. Po krátkom párení zamilovanci zaľahli na pole asi 150 metrov od nás. Na fotenie to bolo moc ďaleko. Keďže sa to celé odohrávalo na pooranom poli, bez porastu, nemali sme sa za čo pri približovaní schovať. Jediná možnosť ako niečo nafotiť bola priplaziť sa aspoň o 100m bližšie. Dúfali sme, že rujný pár bude zaujatý naháňaním sa, a nevšimnú si nás. Boli sme asi v polovici cesty keď z lesa vybehla ďalšia srna, a zamierila k rujnému páru. Keď sa k nim priblížila Kališnik ju začal naháňať, a o "starú" sa prestal zaujímať. Bola asi rujnejšia, a preto pre Kališnika atraktívnejšia.

Pri tom sa k nám priblížili. Neváhali sme a pustili sa do fotenia. Srnec sa so srnou naháňali, potom srna pomaly spomalila, a Kališnikovi umožnila párenie...

To všetko len krátko potom ako sa Kališnik páril s prvou srnou! Niekoľko minút neskôr prišlo k ďalšiemu páreniu, žiaľ v ešte väčšom protisvetle.

Potom zver zatiahla do lesa. Už to vyzeralo tak, že sme zažili všetko čo si pre nás príroda to ráno pripravila, opak bol však pravdou. Vtedy prišiel ten správny čas vyskúšať vábenie. Na pískanie srnčaťa pomaly z lesa vyšla srna nasledovaná Kališnikom. Hlas im znel dostatočne verne a tak sa vybrali pomaly smerom k nám.

Srna si myslela že ju volá jej srnča, ktoré sa vydala hľadať. Kališnik sa nechcel od srny vzdialiť ani na krok a tak ju poslušne následoval. Nakoniec k nám prišli až na asi 15m. To už naše zrkadielka cvakali o stošesť.

Nakoniec nás prekukli, a zmizli v lese. Toto bola asi najlepšia akcia z celej ruje, napriek tomu že to ráno nevyzeralo moc nádejne. Ale práve to je na fotení prírody krásne :)

13.augusta,ráno. SR, Okolie BA

Nasledujúce ráno sme išli skúsiť šťastie na iné pole. Bolo na ňom strnisko porastené trávou, ktorá bola dobrým krytom pre zver. Na miesto sme prišli ešte za tmy a čakali kým sa trochu rozvidnie. Pred pol šiestou vyšiel z kukurice asi 200m od nás srnec. Po vábení sa vydal smerom k nám. Zastavil sa v asi 40m vzdialenosti tak že naňho zozadu svietilo jemné ranné svetlo.

Bližšie sa mu už prísť nechcelo, asi nám chytil vietor. Chvíľu si nás obzeral a potom odbehol do bezpečia lesa. Neprišiel síce na ideálnu fotografickú vzdialenosť, no my sme sa aj tak tešili z ďalšieho privábeného srnca.

16. augusta, večer. ČR

Na konci ruje sme s celou rodinou išli na spoločnú dovolenku na Šumavu. Nádherná príroda nás lákala von, a hneď prvý večer sme išli na prieskum okolia. Prišli sme do lesa a skúsili vábiť, ale nič neprišlo. Cestou spať sme na lúke neďaleko prvých domov zbadali srnca so srnou. Kým sme prišli bližšie, stratili sa nám z dohľadu. Pripravili sme sa na fotenie a začali vábiť. Spoza kopčeka sa k nám rozbehol srnec, ktorý prišiel až na vzdialenosť okolo 8m. Ale nemohli sme fotiť lebo bol za kríkom. Dokumentačná fotka, ktorá ukazuje ako blízko srnec priskočil. Žiaľ svetla bolo už málo a v kombinácii s konárikmi pred objektívom z toho vyšla len takáto mazanina. Foto bez orezu.

Keď srnec konečne vykukol spoza kríku trochu sa zľakol a odskočil na asi 20m. Predsa len, očakával že tam nájde, rujnú družku a namiesto toho zbadal 2 divné zelené veci. Na chvíľu zastal a istil našim smerom. To bol ten pravý čas na fotenie. Nakoniec srnec odskočil, ale to už bol uložený na našich pamäťových kartách.

To však ešte nebol koniec fotolovu. Na druhej lúke, za cestou sa objavil ďalší srnec, ktorý pravdepodobne počul naše vábenie. Prišli sme teda k druhej lúke a opäť zavábili. To k nám už srnec bežal a prišiel na asi 50m napriek tomu že sme boli na ceste, po ktorej išlo z času na čas auto. Srnec mal z boku na srsti tmavšie pruhy pripomínajúce pruhovanie tigra. Preto dostal meno "Tigrík"

Tak sme nafotili na prvý krát hneď dvoch Šumavských srncov.

20. augusta, večer. ČR

Posledný privábený srnec v tomto roku bol opäť Tigrík. Po prvotnom úspechu na Šumave sme neprestali pokúšať šťastie. Nakoniec to vyšlo jeden večer. Sadli sme si na lúku na ktorej sme ho pred tým fotili. Po chvíli čakania sme skúsili jemne zavábiť. Za nami niečo zašuštilo a my sme zbadali srnca. Bol to on, Tigrík, ale prišiel z opačnej strany ako sme ho očakávali. Nestihli sme ho teda odfotiť keď bol najbližšie k nám. Začal sa vracať späť do vysokej trávy kde sme zazreli srnu.

Celá ruja ušla rýchlo ako voda, a aj keď bola často viac o zážitkoch ako o fotení my už sa tešíme na tu nasledujúcu, a dúfame že v prírode zažijeme ďalšie krásne stretnutia.