Predchádzajúci víkend som strávil v našich najvyšších horách, pôvodný plán bol fotografovať podhorskú krajinu. Ale ako to už v živote chodí, skoro nikdy sa nedeje to, čo si naplánujeme. A to sa stalo aj mne. Namiesto fotenia horských potôčikov a krásnych výhľadov do dolín som fotil zavalitého zástupcu fauny - Medveďa hnedého. Náhodné stretnutie s mladým medveďom mi zdvihlo hladinu adrenalínu v krvi a fotenie sa mohlo začať.

Po úspešnom začiatku hniezdenia včelárikov som sa po nejakom čase rozhodol ísť ich skontrolovať. Včeláriky kŕmia mladé, takže sa im darí a niečo sa zadarilo aj mne :)

Po úspešnom fotení párenia včelárikov som si stanovil nový cieľ: nafotiť párenie rybárikov. Samozrejme stanoviť si cieľ je jednoduché. Horšie to je s jeho plnením... Lokalitu s rybárikom som mal, čas tiež, stačilo sa pustiť do fotenia. Výhoda je, že rybáriky hniezdia vo vínimočných prípadoch až 4 krát ročne. U nás sa v polovici júna púšťali do druhého hniezdenia...

Sysle nie je ľahké zbadať. Majú veľmi ostrý zrak a sfarbením splývajú s okolím. Keď jeden zbadá potenciálnu hrozbu tichým písknutím varuje ostatných a všetky v okamihu zmiznú v norách. Raz to ale jeden nestihol a ja som si ho všimol. Keď už som vedel kde hľadať, nebol až taký problém nájsť podzemné nory, v ktorých sa skrývajú a pustiť sa do fotenia.

Máj je lásky čas a platí to aj pre včaláriky. Tie sa po návrate z Afrických zimovísk snažia o zachovanie rodu. Hniezdia v kolmých pieskových alebo ílových stenách. Pred tým, ako na koniec vykopanej chodbičky v zemi samička nakladie vajíčka, sa často pári so samčekom. A práve tento moment som chcel zachytiť.

O lokalite kde sa vyskytujú Kulíky riečne som vedel už z minulých rokov, tak som sa tam pár krát zastavil a kulíky ma nesklamali. Pri hľadaní potravy sa nenechali rušiť, ale zatiaľ čo im voda nerobila žiaden problém mne už trochu áno. Takmer pri každej návšteve lokality som sa namočil. Či už pri snahe mať na zábere lepšie pozadie, alebo dostať sa na atraktívnejšie miesto. A aj keď bolo počasie už relatívne teplé, po nejakej tej hodinke strávenej v mokrom oblečení alebo priamo vo vode si ku mne zima cestu našla. Všetko som ale nakoniec prežil viac-menej zdravý...

Bažant poľovný je asi najznámejší zástupca čeľade bažantovitých. Napriek tomu, že ho takmer všetci poznáme, vieme o jeho živote len veľmi málo. Bažant sa prevažne živí lesnými plodmi, bobuľami, žerie aj obilie, kukuricu a občas aj hrozno. Samček je nápadne pestrofarebne sfarbený, aby svojím vzhľadom ľahko zapôsobil na samičky. Tie sú na rozdiel od samčekov veľmi nenápadné. Zatiaľ čo kohúta vidno už na veľkú vzdialenosť, neraz sa mi stalo, že som si sliepku, ktorá stála len pár metrov od krytu, v ktorom som sedel, všimol až po nemalej chvíli. Jej sfarbenie jej umožňuje byť "neviditeľnou". Stačí, ak sa prestane hýbať, a aj pozornému oku sa ľahko stratí.

Koncom leta 2011 nás napadlo, že by sa v zime dalo fotiť sýkorky na krmítku. Táto myšlienka a dostatok času sa stali motorom nového fotoprojektu. Mali sme vytipovanú jednu lokalitu, a tak sme hneď vyrazili na prieskum. Netrvalo dlho, a našli sme vhodné miesto. Pred nami však stálo ešte veľa roboty. Nové miesto bolo treba upraviť tak, aby zodpovedalo našim predstavám. Taktiež bolo potrebné postaviť kryt, aby sa vtáčky nebáli. Základom sa stali štyri nosníky, zakopané asi 25 centimetrov v zemi. Na ne sme potom pomocou šróbov, klincov a špagátu pripevňovali ďalšie palice...

Začiatok roku som strávil v nemocnici. Nie je to ideálny štart do nového roku, ale aspoň som mal čas si premyslieť čo a ako v najbližšej dobe fotiť. Jedna z vecí ktorá ma lákala bolo fotenie dravcov na vnadisku. Takému foteniu predchádza množstvo príprav. Treba vybrať miesto, postaviť kryt, naučiť dravce tam chodiť a nakoniec vyčkať nejakú tu fotku. Rany po operácii sa mi hojili celkom dobre, tak sme neváhali a vyrazili stavať kryt na vytipované miesto. Neskôr nasledovalo nosenie mäsitých zvyškov na prilákanie dravcov.

Asi polovicu letných prázdnin sme strávili na dedine neďaleko Púchova. Pravidelne sme chodili fotiť na okolité lúky, najmä srnčiu zver. Raz sme si sadli na kraj neveľkej lúčky. Po nejakom čase sme zbadali líšku, ako sedí oproti nám, na druhej strane lúky. Dlho nič nerobila, iba si tam spokojne sedela. Potom vyšla aj druhá líška. Pokúšali sa nájsť si nejakú potravu na lúke a pri tom sa jedna dostala asi na 25m k nám. Boli sme veľmi radi že sme stretli tieto prefíkané lesné stvorenia. Predpokladali sme že by líščatá mohli chodiť na to miesto pravidelne. Bolo nám jasné kam pôjdeme na druhý deň. Večer sme si sadli na to isté miesto, a čakali či sa líšky znovu ukážu. Našťastie nás nesklamali a dokonca sa odvážili prísť ešte bližšie.