Autor: Filip Mrocek , Kategória: O fotení, Aktualizované: 05.11.2016 10:07

Ako sme fotili lišiaka so srnou

Bol koniec zimy, sneh sa v nižších oblastiach už roztopil a odkryl tak polia, ktoré poskytovali potravu pre zver. Tak, ako každý víkend, sme sa aj v toto sobotné ráno rozhodli ísť s bratom fotiť. Vytipovali sme si miesto na kraji repkového poľa kadiaľ sa ráno zvykla vracať srnčia zver z pastvy. Podľa predpovede počasia sme mali mať dobrý vietor a jasnú oblohu - ideálne podmienky na fotenie. Fotoaparáty sme si pripravili a zbalili ešte večer a s radostným očakávaním sme išli spať.

Tma, zima, vietor

Do lesa sme chodili v tom čase len na bicykli a keďže bývame v Bratislave, chvíľu to trvá, kým sa človek dostane dostatočne ďaleko od obývaného územia, aby mal šancu stretnúť plachých obyvateľov našej prírody. Budík nás zobudil skoro ráno. Nasledovali rýchle raňajky, aby sme mali potrebnú energiu a mohli sme vyraziť. Vzduch bol ráno chladný, ale vhodné oblečenie nás ochránilo pred nárazmi vetra na bicykli. Kilometre nám ubiehali rýchlo a za chvíľu sme boli na mieste. Bola ešte úplná tma, čo nám pomohlo nepozorovane sa dostať na naše obľúbené obľúbené miesto. Potichu sme odložili bicykle a zamaskovali sa maskovacími sieťami s dobrým výhľadom na priľahlé pole. Ako sa postupne rozodnievalo, rozoznávali sme prvé siluety srnčej zveri, ktorá sa pásla v okolí. Tak, ako sme predpokladali, sa po východe slnka zver postupne začala približovať bližšie k nášmu stanovisku.

Lišiak na obzore

Sledovali sme skupinku 4 sŕn a srnca s dobre vyvinutým parožím v lyku, ako sa za občasného pasenia približujú stále bližšie. Keď už boli takmer na fotiteľnú vzdialenosť, začali sa srny pozerať jedným smerom, čo nám prezradilo, že sa tam nachádza niečo,, čo zaujalo ich pozornosť. Po chvíli sa z toho smeru z dolinky vynoril veľký lišiak. Tiež na poli hľadal ráno niečo pod zub. Srnčie si z neho veľa nerobilo a za chvíľu sa ukľudnilo. Lišiak sa motal po okolí a hľadal hraboše, až sa takto postupne priblížil asi na 20 m na “dostrel” našich fotoaparátov. V momente, keď sa dostal do jednej roviny so srnou zo skupinky, ktorá sa k nám približovala, potichu som “cmukol”, aby zastavil a umožnil nám urobiť pár záberov so zaujímavou kompozíciou. Lišiak naozaj na chvíľu zastal, naše uzávierky niekoľko krát cvakli, a on zas pokračoval ďalej v ceste za svojimi raňajkami. V našich mysliach ostal pekný zážitok z netradičného dvojnásobného blízkeho stretnutia a na kartách fotoaparátov pár záberov. Domov sa nám potom vždy šľape už ľahšie, keď vieme, že naša snaha mala zmysel.

Lišiak so srnou v pozadí